obrazky/ee_logo_fb.pngobrazky/fialovy_plamen_fb.png
Slnko je dnes v znamen Blíženci (ivel:Vzduch)
moov mechr./obrazky/YingYang.giftenk revo
Dorastajca Luna je dnes v znamen Škorpión (ivel:Voda)
Dorastajca Luna je dnes v znamen Škorpión (ivel:Voda)
Merk�r (Rozum)Venu�a (City)Mars (Sila)Jupiter (Pl�ny)Saturn (Obmedzenia)Ur�n (N�pady)Nept�n (Sny)Pluto (Zmeny)
Rak (starostlivos�, ochota pom�c�)Bl�enci (zvedavos� a rados� z odovzd�vania)Ryby (intu�cia, empatia, fant�zia)Kozoroh (zodpovednos�, d�slednos�)Vodn�r (originalita, hlad po poznan�)B�k (rutina a d�vera v osved�en�)Ryby (intu�cia, empatia, fant�zia)Kozoroh (zodpovednos�, d�slednos�)
Tip: Nastav kurzor myši a počkajSpoznaj Sám Seba
 
 
 
 
http://toplist.sk/count.asp?id=1136761&logo=mc
./large/obrazky/hand_prev.gifpredchádzajúci článok      nasledujúci článok./large/obrazky/hand_next.gif
Láska, strach a naše „programovanie“

Článok je zaradený do kategórií:
ČlánokKľúčové slováKomentáreSúvisiace články
A-   A+


Láska, strach a naše „programovanie“

Väčšina ľudí behá po svete s pocitom nedostatku - keby nás niekto tak skutočne miloval, keby sme mali ešte o pár tisíc korún viac, keby sa ľudia okolo nás správali aspoň trošku ohľaduplnejšie… Všimnite si, že za každým týmto vyjadrením je skryté porovnávanie. Máme predstavu o „ideálnom“ stave a porovnávame s ním skutočnosť. A pretože ideálne stavy neexistujú, vždy je skutočnosť len „nula celá niečo“ z toho, čo by sme chceli. Beháme po svete s pocitom prázdnoty a oklamania. Keby sme boli dostatočne dobrí, mali by sme ideál. Keďže ideál nemáme, niečo na nás musí byť v neporiadku. Iní sú asi na tom lepšie… A zasa porovnávame.


Porovnávanie je skaza

Porovnávanie je hlavná skaza ľudstva. Nielenže nás viedla k vojnám, ale každodenne nás vedie k nespokojnosti s nami samými. Prestávame sa mať radi - a potom sa čudujeme, že nás iní prestávajú mať radi…

Láska však nie je nič, čo by sme dostávali od iných ľudí, aby to zázračným spôsobom doplnilo náš deficit. Keď ste hladní, tiež váš deficit nenaplní, ak sa niekto iný naje! A preto keď nám chýba láska, keď nás naše vzťahy (tie romantické i tie iné) neuspokojujú, potrebujeme sa pozrieť na náš jediný zdroj lásky - na seba, na to, ako sami seba vidíme a nakoľko si sami seba ceníme.

Do našich vzťahov sa dostáva len toľko ústrkov a len toľko „emocionálneho jedu“, koľko sami dovolíme. Ak sa sami k sebe správame „macošsky“, považujeme sa za nemúdrych a podriadených, dovoľujeme ostatným, aby sa k nám takto správali. A keď im to dovolíme raz, nabudúce sa pokúsia byť ešte odpornejší. Neviem, prečo to tak je, ale je to tak.

Naopak, ak sa považujeme za rovnocenných (rovnako múdrych, rovnako láskyhodných), každý, kto by sa chcel vyvyšovať, tvrdo narazí - a nabudúce si to už netrúfne! Preto každý dobrý vzťah začína sebaláskou - a sebaláska mnohým ľuďom dnes chýba.

Je to dané tým, v akej kultúre vyrastáme. Táto kultúra nám v detských rokoch vnucuje svoje vlastné pravidlá, hodnoty a neurózy - tak nenápadne, že to ani nespozorujeme, len odrazu konáme podľa presvedčení, ktoré nijako nemôžu byť naše vlastné… Alebo prečo si myslíte, že už malé deti majú nevraživosť k Rómom alebo Maďarom/Slovákom, hoci s nimi nemali osobne do činenia? To preto, že sa na nich preniesli postoje ich rodičov - ktoré zas rodičia mohli podediť po svojich starých a prastarých rodičoch a tak ďalej. Predsudok bez osobnej skúsenosti. Tomu sa hovorí karmická dedičnosť - napríklad deti a detné deti obetí Holocaustu podedili od svojich rodičov isté postoje, ktoré ešte dnes okolo nich vytvárajú v ich vlastnom živote bariéru nedôvery a strachu a nechávajú ich na niektoré veci reagovať prehnane.

Sme predprogramovaní

„Programovanie“ nášho okolia pôsobí nasledovne: keď chceme niečo, čo nie je obvyklé, sme egoisti a musíme sa za to hanbiť. Keď sa nám nechce robiť to, čo robia iní, sme divní a musíme sa za to hanbiť. Keď si nevážime tie hodnoty, čo aj iní, sme nebezpeční a musíme to skrývať, lebo ak nám na to prídu, nikto nás nebude mať rád - vylúčia nás zo svojho stredu a my zostaneme celkom sami. Takýmto spôsobom sme od malého dieťaťa „programovaní“ a vnucujú sa nám umelé obmedzenia, ktoré nespochybňujeme, lebo sme sa prispôsobili prostrediu, ktoré ich považuje za „normálne“. A tak sa snažíme byť tým, čo sa od nás očakáva, alebo sa za našu existenciu nekonečne hanbíme.

Pritom môžeme byť len jedným - tým, čo v skutočnosti sme, nie tým, 1. čo si myslíme, že by sme mali byť, 2. čo od nás spoločnosť očakáva, že budeme, alebo 3. čo si myslíme, že by bolo pre nás lepšie. Je to naša koža, z ktorej nevylezieme. A problémom nie je to, čo v skutočnosti sme, ale to, že to posudzujeme a odsudzujeme miesto toho, aby sme to akceptovali. Pozorujeme, porovnávame s okolím a podľa miery zhody alebo nezhody ociachujeme všetko znamienkom plus alebo mínus. Jednoduché - a absolútne zhubné. Keď totiž máme kategórie „plus“ a „mínus“, nič nás nenúti rozmýšľať, prečo sa niekto správa tak, ako sa správa. Keby sme sa na vec vedeli pozrieť jeho očami, zistili by sme, že sa správa absolútne racionálne a v súlade so svojím vnímaním reality - ale toto vnímanie že je značne odlišné od nášho. Ale pretože sme zvyknutí posudzovať a porovnávať (napríklad s nami), miesto neporozumenia okamžite nasadíme odsúdenie.

Naše neustále posudzovanie a odsudzovanie seba samého znehodnocuje náš pocit spokojnosti zo života. Inými slovami: svoje peklo si strojíme sami.

Keď sa na to pozrieme z tohto hľadiska, tak odpomoc je jasná - potrebujeme prestať veriť tým lžiam, čo si sami o sebe hovoríme, a prijať sa, akí skutočne sme, s dobrými i menej dobrými stránkami. Každá naša stránka je tu na to, aby nám pomáhala v istých situáciách. Sama o sebe nie je zlá; zlou sa stáva, keď ju z nedostatku sebakontroly prejavíme v situácii, do ktorej sa veľmi nehodí.

Žijeme svoj vlastný „sen“

Šamani opisujú život ako „sen“ - na základe našich interpretácií toho, čo sa deje, si „snívame“ svoj vlastný život a on sa nám zhmotňuje do reality, ktorá sa kryje s tým, čo sme si vysnívali. Obvykle je náš „sen“ snom strachu - zo zlyhania, z nesúhlasu okolia, z toho, že nás niekto odmietne či oklame, z toho, že nás niečo (napríklad rozchod) bude bolieť…

Na vneme bolesti ukážem, ako taký „sen“ pôsobí. Kedysi som bola chorá a trpievala som pravidelnými bolesťami nárazového druhu. Brala som lieky, čo nebolo riešenie, pretože lieky boli návykové. Ale spozorovala som jedno: keď som očakávala bolesť, bolesť prišla. Len čo sa začala hlásiť, tak sa celé moje telo proti nej vzoprelo. Čím viac sa jej telo bránilo, tým silnejšia bola.

A potom, jedného dňa, som si spomenula na starú taoistickú múdrosť „staň sa bolesťou bolesti“. (Oni taoisti majú vo zvyku hovoriť veci značne záhadne. :-P ) Tak som to pri najbližšom záchvate bolesti urobila - prestala som sa bolesti priečiť a miesto toho som „išla s ňou“ a v rovnakých cykloch, v akých ona drásala moje vnútro, som rozkladala zvnútra ja ju. Predstavovala som si, že som plot z deravých kvádrov, cez ktoré bolesť preteká ako voda a nemá sa do čoho zaprieť. Po chvíľke bolesť poľavila. Nezmizla, ale dala sa zniesť. Tak som sa na ňu usmiala. A usmievala som sa na ňu takmer hodinu, stále viac a viac, až bolesť nakoniec celkom ustúpila - bez injekcií a práceneschopnosti! Jednoducho som kontrolu neprenechala bolesti, ale som ju prevzala do vlastných rúk. Zmenila som svoje očakávanie toho, čo nastane.

A presne toto sa stane s naším životom - čo očakávame, to aj nastane. Ak chceme zmeniť ten neželateľný stav, v ktorom sa nachádzame, musíme zmeniť naše správanie a náš postoj (stať sa bolesťou bolesti). Musíme si prestať niečo predstierať a vytvárať okolo seba príbehy, v ktorých sme obeť, agresor alebo záchranca v žiarivom brnení. Musíme sa na seba pozrieť a pravdivo priznať, čo sa nám na našom položení páči a čo sa nám nepáči - a potom robiť viac toho, čo nás vedie ku šťastiu a spokojnosti (spokojnosť je oveľa dôležitejšia v živote človeka ako šťastie) a menej toho, čo nám prináša zlé pocity. Potrebujeme sa naučiť vidieť veci také, ako sú, bez nánosu našich emócií a sústavného vnútorného monológu, ktorým večne hodnotíme sami seba. Keď sa zbavíme tohto nánosu, preberáme plnú zodpovednosť za náš život.

Keď začneme robiť viac toho, čo nás teší, a menej toho, čo je nám odporné, dostaví sa sebaláska. Sebaláska je základ uspokojivých vzťahov. Sme sami sebou, neposudzujeme a neodsudzujeme sa. Nepotrebujeme sa pred nikým brániť a obhajovať - ale nepotrebujeme ani nikoho odsudzovať a posudzovať a od nikoho nečakáme, že sa bude brániť a obhajovať. Tak, ako sme tolerantní k sebe, stávame sa tolerantnými i k druhým.

Ideálny pes = ideálny vzťah

Niekde som čítala, že ideálny je vzťah, ktorý máme so svojím psom. Náš pes je ideálny, pretože od neho dostávame presne to, čo od neho očakávame. Keď prídeme domov, obskakuje nás, vrtí chvostíkom a teší sa z toho, že nás vidí. Nikdy od neho neočakávame, že medzičasom vynesie smeti alebo že bude upratovať svoju búdu. Akceptujeme ho takého, aký je, a milujeme ho preto, že je taký, aký je. Našich partnerov však málokedy akceptujeme takých, akí sú - chceme, aby boli iní, aby sa správali inak, než je pre nich prirodzené. Keď to neurobia, sme sklamaní - naše očakávania na nich sa nenaplnili (znamienko „mínus“). Myslíme si, že partnera milujeme, ale vlastne milujeme našu predstavu o tom, aký by mal byť. A to sa nám stáva len vtedy, keď máme „dlhy“ v našom vlastnom vnútri - keď nevieme akceptovať sami seba, akí sme.

Napríklad vezmime ten „psí“ vzťah. Ak sme nesmelí a chceme, aby si ostatní o nás mysleli, že sme silní, samostatní a nebezpeční, kúpime si dogu. Ale kým sme s dogou sami, sme sami sebou - a doga sa nám prispôsobí. Síce ešte stále bude čo do vzrastu teľa, ale nebude hrozivá ani nebezpečná. Ale my ju máme na to, aby bola hrozivá a nebezpečná, my to od nej očakávame! A ona hrozivá nie je? Mínus!

Našťastie voči zvieratám sa ľudia málokedy správajú takto krátkozrako. Akosi chápeme, že ten dunčo nemôže vedieť, aké očakávania naňho kladieme. V našich vzťahoch už tak rozumní nebývame. Ak sa cítime podriadení, často naznačujeme. Ten druhý nemusí pochopiť (najmä ak sme naznačovali „kvalitne“, teda nenápadne). Nepochopí - a očakávania nenaplní. Nenaplnil - takže nás nemá rád! Mínus!


Ako sa mať rád?

„Nebo na zemi“ si vieme vytvoriť, keď sa nám podarí zbaviť moci naše vnútorné posudzovačné myšlienky a presvedčenia. Keď sa nemáme radi a zmeníme tieto presvedčenia, zmení sa tým náš celý život. Bosoráci tomu hovoria „presunúť kotviaci bod“.

Začneme tým, že budeme sami sebou - bez posudzovania a odsudzovania. Nájdeme svoje silné a slabé stránky a experimentovaním zistíme, na čo sú jedny aj druhé dobré. (Všetko na nás slúži nejakému účelu. Príroda to tak zariadila. Výnimkou je jedine slepé črevo - to slúži len na to, aby nás jedovalo.) Zvykneme si na svoju novú existenciu. Možno prídeme o zopár známych - práve tých, ktorí nás chceli najviac meniť a najviac dirigovať. Bez tých sa obídeme. Po čase zistíme, že začíname hovoriť a konať uvoľnene, bez obavy z toho, čo si iní o nás pomyslia. Vec nám začne byť dôležitejšia ako vzťah. Prestávame byť emocionálne vydierateľní.

Čoskoro sa ukáže, ktoré z našich presvedčení sa zakladali na realite a ktoré boli „naprogramované“. Upravíme si svoj sebaobraz i obraz o svete okolo nás. Keď máme jasnejší a reálnejší pohľad na veci, nepotrebujeme všetko naokolo kontrolovať - ani ľudí, ani vzťahy. Sme tolerantnejší. Ostatným sa začne v našej prítomnosti ľahšie dýchať. Odrazu zistíme, že ľudia vyhľadávajú našu prítomnosť, hoci pre to nič nerobíme. Možno nemáme partnera, ale nie sme osamelí. Máme seba a svoju schopnosť vytvoriť príťažlivé prostredie pre iných.

A pretože nám nezáleží na hodnotení iných, ale len na našom vlastnom, tak sa ani nemôžeme strápniť. Pretože navonok vyžarujeme sebaúctu, nikto si netrúfne nás ponižovať. Vymkli sme sa bežným kategóriám ľudí, vytvorili sme si svoju vlastnú a v tej sme vzorom i jediným zástupcom: „Nezápasí a nebojuje a preto nie je na svete nikto, kto by sa s ním odvážil merať.“ (Tao-te-ťing)

V tomto štádiu si uvedomíme, že sme dokonalí takí, ako sme. Nemusíme za každú cenu zháňať partnera. Keď je človek hladný, ošetruje len svoj momentálny hlad - bez ohľadu na to, aký dlhodobý dopad tento „hlad“ bude mať. Keď sme hladní po láske, je nám jedno, koho si zavesíme na krk, len nech tu niekto je. Ale o rok, o dva, o desať nám to už jedno nie je… Ak sme sami sebou, nepotrebujeme, aby nás niekto „dopĺňal“, nepotrebujeme „dušu spriaznenú“. Sme dokonalí a nie sme závislí od súhlasu alebo nesúhlasu iných ľudí (a preto necítime strach). Možno sme sami, ale nie sme osamelí. Sme sebou i svetom naokolo.

My sme náš sen.

Informácie obsiahnuté v článku nemusia vždy zodpovedať názorom a presvedčeniam autora stránky.



Pridané : 2007-10-07 19:13:07
Zdroj : http://mracnahora.wordpress.com/2007/08/29/laska-s...
Sídlo : http://mracnahora.wordpress.com/

Verzia pre tlač   Bookmark and Share   pošli na vybrali.sme.sk