obrazky/ee_logo_fb.pngobrazky/fialovy_plamen_fb.png
Slnko je dnes v znamen Blíženci (ivel:Vzduch)
obliky./obrazky/YingYang.gifmoov mechr
Dorastajca Luna je dnes v znamen Škorpión (ivel:Voda)
Dorastajca Luna je dnes v znamen Škorpión (ivel:Voda)
Merk�r (Rozum)Venu�a (City)Mars (Sila)Jupiter (Pl�ny)Saturn (Obmedzenia)Ur�n (N�pady)Nept�n (Sny)Pluto (Zmeny)
Rak (starostlivos�, ochota pom�c�)Bl�enci (zvedavos� a rados� z odovzd�vania)Ryby (intu�cia, empatia, fant�zia)Kozoroh (zodpovednos�, d�slednos�)Vodn�r (originalita, hlad po poznan�)B�k (rutina a d�vera v osved�en�)Ryby (intu�cia, empatia, fant�zia)Kozoroh (zodpovednos�, d�slednos�)
Tip: Nastav kurzor myši a počkajSpoznaj Sám Seba
 
 
 
 
http://toplist.sk/count.asp?id=1136761&logo=mc
./large/obrazky/hand_prev.gifpredchádzajúci článok      nasledujúci článok./large/obrazky/hand_next.gif
Hranice otvorenosti

Článok je zaradený do kategórií:
ČlánokKľúčové slováKomentáre
A-   A+


Pod pojmom duchovnej práce si mnohí predstavujú učenie sa trpezlivosti a tolerancii. To je správna predstava. Vskutku jedným z cieľov duchovnej práce je vyzbrojiť záujemcu väčšou odolnosťou a húževnatosťou. Odolnosť a tolerancia však nemusia zakaždým reprezentovať len pozitívne hodnoty.

Tolerancia je vec veľmi chúlostivá. Nejeden jej hlásateľ si ju pletie s pasivitou, masochizmom, ústupčivosťou. Druhým extrémom v chápaní tolerancie je, keď si až priveľmi uvedomujeme, že všetko má svoje hranice a že práve my sme poverení úlohou rázne dávať na vedomie druhým, čoho kedy a v ktorej situácii a za akých okolností je už viac než dosť. Nekrúžme však okolo slova "tolerancia", lebo sa bude zdať, že je to prejavom prehnaného rešpektu.

Európa a vôbec západná civilizácia, priveľmi vydesená tým, že tu boli dve svetové vojny, početné totalitné režimy a koncentračné tábory, príliš jemnocitne pestuje slovo tolerancia. Príliš sakralizuje a vyzdvihuje hodnoty, ktoré sa spájajú s toleranciou. Tolerancia je pritom slovo s pomerne negatívnym nábojom. Aspoň podľa toho, ako sa najčastejšie interpretuje. Toleranciu chápeme ako "strpenie" niečoho. Lenže vyvinutie úsilia v záujme toho, aby sa niečo strpelo, už predpovedá "útrpnosť", alebo aj "utrpenie". Keď niekomu niečo tolerujeme, znamená to, že to robíme len po určitú hranicu. Aby sme však celkom presne vedeli, kedy bude oná pomyselná hranica prekročená, musíme byť neprestajne v strehu. Počas "tolerovania" teda v skutočnosti nerobíme nič iné, len striehneme. Dá sa striehnutie spojiť s nezištnosťou, láskou, jemnosťou, odovzdanosťou, otvorenosťou?

V dnešnej, fundamentalistami a konzervativizmami tak často odsudzovanej konsenzuálnej spoločnosti - kde všetko je založené na našej schopnosti a možnosti dohovoriť sa, dohodnúť sa - sme svedkami neprestajného zdôrazňovania tolerancie. Učíme sa tolerovať homosexuálov, lesbičky, hendikepovaných, príslušníkov iných politických a náboženských presvedčení; učíme sa vnímať predstaviteľov iných kultúr, etník, národov a rás. Je to veľmi zavádzajúca situácia, pretože my všetkých týchto ľudí nemáme tolerovať; oni totiž nie sú menejcenní, sú takí istí ako my, len v čomsi predsa len inakší. Mali by sme si zapamätať, že inakosť neznamená menejcennosť. My ich predsa, pre ich inakosť a pestrosť nemáme trpieť ani strpieť, ale od počiatku sa k nim správať ako k seberovným, od počiatkov ich zapájať do nášho života a takisto sa nechať nimi zapájať do ich životov. Tolerancia, žiaľ, nie je naslúchajúca. Tolerancia sa väčšinou zakladá na predsudkoch. Tolerancie je apriórne rozhodnutie o tom, koho budeme preferovať a koho len trpieť. Tolerantne sa správa poväčšine ten človek, ktorý od prvého momentu "vie", že on je čímsi viac a že tých ostatných treba len, kvôli slušnosti, strpieť.

Slovo "tolerancia" však aj v blízkej budúcnosti bude mať svoj význam. Napríklad v okamihu, keď začneme s existenciou mimozemskej civilizácie nezvratne a plnohodnotne počítať. Bude možné už v prvej chvíli hovoriť o zapájaní mimožemšťanov do nášho života a zapájania nás do ich života bez toho, aby tomu všetkému predchádzal veľmi podozrievavý výskum a najmä - strpenie, trpenie a trpezlivosť?

S existenciou mimozemšťanov väčšina vzdelanej časti ľudstva v čomsi, kdesi, nejako ráta. Zatiaľ nevieme, ako sa s nimi budeme dorozumievať. Čo ak ich jazyk je úplne odlišný a odráža úplne iné, sotva pochopiteľné psychické a veľmi pravdepodobne aj spirituálne významy? Táto bariéra bude musieť byť a aj bude prekonaná. Otázka je, ako sa budeme dovtedy ku vzniknutej situácií vnútorne stavať? Ako nazveme svoje rozpoloženie v čase, kým bude prebiehať "oťukávanie"? Toleranciou? Utrpením? Trpením? Trpezlivosťou? Vyčkávaním? Striehnutím?

Mnohí z tých, čo sa nazdávajú, že nejaká mimozemská civilizácia je vyspelejšia ako tá naša, akosi automaticky predpokladajú, že má dobré úmysly a že bude ľudstvu vo všetkom nápomocná. Tento predpoklad sa môže ukázať ako mylný. Aj ľudstvo je technologicky vyspelé, a predsa sotva možno o ňom povedať, že je eticky spoľahlivé. Vyššia úroveň než je tá naša, nemusí byť taká vysoká, aby garantovala nejakú tú morálnu neochvejnosť a dôslednosť. Aká vysoká musí byť technologická úroveň cudzej civilizácie či kultúry, aby sme si mohli byť istí, že cudzia civilizácia nemá s nami pre nás neprijateľné, nepriaznivé, zotročujúce úmysly?

A čo sa deje v prípade, ak to, čo ľudstvo univerzálne považuje za dobro a prospešnosť, je v iných podmienkach čímsi ničivým a priepastnym? Uvedomme si, že náš hodnotový systém platí len tu, kde je voda, vzduch, uhlík, gravitácia, fotosyntéza... Môžeme naše etické a morálne posolstvá komunikovať aj v mimozemských priestoroch? A môže iná civilizácia nám nieže nanucovať, ale čo len chabučko, čisto iba na ukážku, predvádzať svoje hodnotové systémy? Ako ďaleko budeme schopní v našej tolerancii zájsť, ak bude tá inakosť prisilná?

Morálne a technologické rozdielnosti naozaj môžu medzi ľudstvo a mimozemskú civilizácia vyhĺbiť dlhodobo nepreklenuteľnú priepasť. Toto však zatiaľ nie je také dôležité. Oveľa dôležitejšie je to, ako nezvládame svoje slabosti. Visí nad nami otázka, koľko času budeme potrebovať na to, aby sme sa vo svojej prírode, vo svojej civilizácii i vo vesmíre ukázali ako spoľahlví a neoblomní? Predpokladajme totiž, že sa v krátkom čase dostaneme do kontaktu s cudzou civilizáciou. Predpokladajme, že bude vyspelejšia. Predpokladajme ďalej, že budú ochotní nám pomôcť a že nebudú mať zlé úmysly. Predpokladajme aj to, že čoskoro zistia, že ľudstvo chce ich technológie využiť len na upevnenie moci a vykorisťovanie či ďalšie podrobovanie vesmíru. Predpokladajme ďalej, že cudzia civilizácia zistí aj to, že ľudstvo ešte zatiaľ nie je mentálne otvorené, pripravené na to, aby pochopilo niektoré obsahy a významy, ktoré sa nám snaží vštepiť práveže v náš prospech. Ako sa v takomto prípade zachovajú návštevníci z kozmu? Vzdialia sa späť do tých končín, z ktorých prišli, aby vyčkali vhodnejší okamih?

Je tu však háčik. Ľudstvo sa už dostalo s nimi do kontaktu. Či už prostredníctvom konkrétnych tranzových a somnambulných zážitkov, alebo vďaka posolstvu náboženských konceptov. Ak návštevníci ľudstvu navrhnú stratégiu v duchu "ži a nechaj žiť", kde bude záruka, že túto dohodu dodrží aj ľudstvo? Mimozemšťania povedia: "OK, dajme si pauzu, rozdiely medzi nami sú priveľké, vy nerozumiete nám a my nerozumieme vám a je to obostranne škodlivé, vy ostaňte v mieri žiť tu a my zas pôjdeme radšej žiť tam..."

Uvažujme: skutočne ľuďom nebude vŕtať v hlave, prečo sa mimozemšťania stiahli a čo takýmto správaním zamýšľali? Vezmite si napríklad vášho suseda. Z jeho bytu k vám prenikajú nejaké čudné zvuky. Nie hrôzostrašné, také celkom obyčajné, ba ani nie veľmi rušivé. Toto tu je váš a tamten je zas jeho, sú tu steny, rešpektuje sa súkromie, no vám predsa len vŕta v hlave, čo tam ten sused v tom svojom súkromí stvára. Dajme tomu, že zistíte, čo spôsobovalo ten zvuk a vaša zvedavosť bude ukojená. Potom však nastane ticho a vy začnete byť zvedaví, prečo je tam také ticho a prečo už ten zvuk nikdy nepočuť. Dokonca sa prichytíte pri tom, že vás to dosť znepokojuje. Zase len začnete pátrať po príčine. Budete nepokojní, zvedaví, netrpezliví. Je to asi ľudská prirodzenosť. Iný príklad, zase so susedom: Žijete v dome a dom vášho suseda je zanedbaný, už celé roky chátra, a suseda to vôbec neznepokojuje. Jeho ľahostajnosť vás začne dráždiť. Jedného dňa sused začne dom opravovať a nakoniec ho zveľadí tak, že vyzerá prepychovejšie ako ten váš. Vás to opäť len dráždi. Takže, vrátiac sa k téme mimozemskej civilizácie: je jedno či je taká, alebo onaká, orechová alebo maková. Po tom okamihu, ako sa nezvratne presvedčíme o jej existencii, nebudeme mať nikdy pokoj a už nič nebude také, aké bolo. Vieme určite, že to chceme? Vieme, že to máme chcieť?

Vedecké teórie, hypotézy, systémy by skolabovali pod tlakom poznatkov, ktoré by mohla poskytnúť podstatne vyspelejšia civilizácia. A čo by to urobilo s vedomosťami o ľudskom mozgu, s inšpiráciou, fantáziou umelcov, so sférou ekonomickou, finančníckou, nehovoriac o oblasti náboženskej. Koľko ilúzií, heroickosti a pátosu by sa zrazu zrútilo? Koľko inštitúcií by sa vo svetle nových poznatkov ukázalo ako zbytočných. Poviete si: no a čo? Nuž, nie je to také jednoduché. Niektoré inštitúcie, akokoľvek autoritárske a nepríjemné, predsa len tvoria oporné piliere našej civilizácie. Nemožno ich len tak zrušiť. Informácia, prichádzajúca z vesmíru, ktorá by tieto inštitúcie deštruovala, nech už je myslená akokoľvek dobre, terapeuticky, môže spôsobiť zánik nieže štátov, ale identity jednotlivca. Len sa zamyslite: na základe koľkých a akých inštitúcií, organizácií, vedeckých teórií a hypotéz definujeme svoje identity? Podrobne porozmýšľajte, na čom všetkom sme závislí, čo všetko, pri triezvej úvahe, môže pôsobiť ako zbytočné, absurdné, zaťažujúce, obmedzujúce, no pritom ako by asi vyzeral život bez bremien každodennosti? Tu je ten najväčší problém: cudziu, mimozemskú civilizáciu môžeme vítať s otvorenou náručou ako spásu a kozmickí návštevníci skutočne môžu prekypovať dobrými úmyslami, no dôsledky sú i tak nepredvídateľné. Spomeňte si, čo spôsobilo Ježišovo učenie v Rímskej ríši a čo dodnes či už v takej alebo onakej, inštitucionálnej i mimoinštitucionálnej podobe spôsobuje! K príbehom kolonizácie patrí aj ilúzia, že Európania priniesli prírodným kmeňom civilizovanosť, kultúrnosť. Napríklad Papuáncom dali dobyvatelia kovové sekery. Všetkým bez rozdielu. Aj ženám. A pritom v kontexte domácej kultúry výsada nosiť ostrý nástroj prináležala len mužom. A teraz mali ostré nástroje aj ženy. Čo to spravilo s ich tradičnou spoločnosťou? Redefinovali sa vzťahy a tým zanikla jedna kultúra. Veľmi podobný scenár sa môže opakovať aj pri konatkte ľudstva a mimozemšťanov. Úplne stačí, ak sa udeje nepatrná zmena v naoko nenápadnej oblasti ľudskej civilizácie a môže sa zrútiť celá pyramída spoločenského usporiadania... Môže nastať deštrukcia nebývalých rozmerov, a to, opakujem, bez toho, aby mimozemšťania prichádzali so zlými úmyslami...

Jedného dňa sa možno budeme musieť naučiť, že mimozemskú kultúru nemáme "tolerovať" a "trpieť", ale chápať a tým jej, aspoň do určitej chvíle "dať pokoj".. Jedného dňa sa budeme musieť naučiť aj to, že aj naša otvorenosť voči novým podnetom bude musieť mať hranice. Aspoň dočasne. Sebaochrana však by nemala upadnúť do hermetickosti, konzervatívnosti a dogmatizmu - to by znamenalo urýchlenie zániku. Zasa bude osožná uvoľnenosť: ani prílišná introvertnosť, ale ani bezhlavé, odovzdané nadšenie pre nové podnety. Pomôže vyváženosť a triezvosť, najväčší "úzkoprofilový" tovar ľudstva. Vyváženosti a triezvosti sa nemožno naučiť, možno ich len praktizovať, podľa momentálnej situácie.

Nazdávam sa, že kým vstupom do atómového a kozmického veku sme si čoraz naliehavejšie kládli otázku či existujú mimozemšťania, zatiaľ teraz, onedlho, nastane doba, keď si uvedomíme, že ak sa nechceme ako ľudstvo zničiť, musíme tejto otázke dať pokoj. Prichádza doba, keď aj bez dôkazov pripustíme, že mimozemšťania existujú, no pud sebazáchovy bude kázať, aby sme sa radšej obrátili k vnútornému sebarozvíjaniu. Aby sme prejavili väčšiu otvorenosť predovšetkým k sebe. Ako ľudstvo máme totiž výnimočný sklon vypúšťať džinov z fliaš a potom si s nimi veľmi často vôbec nevieme poradiť. Na druhej strane je však pravdou i to, že ako sa máme naučiť, ako si s nimi poradiť, keď ich nikdy nevypustíme z fľaše? Presný recept nepoznám, no možné je, že i v tomto nám pomôže trpezlivosť. Fľašu by sme nemali otvárať náhlivo, ale pomaly, postupne.

Peter Macsovszky

Informácie obsiahnuté v článku nemusia vždy zodpovedať názorom a presvedčeniam autora stránky.



Pridané : 2006-12-27 11:24:16
Zdroj : http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1557
Sídlo : http://www.putnici.sk/

Verzia pre tlač   Bookmark and Share   pošli na vybrali.sme.sk